Beneš, večný živý, vytesaný do kameňa?

Petícia Parlamentu Európskej únie

V roku 2007 najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky, Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) prijala Uznesenie č. 1487 (ďalej: Uznesenie), ktoré zarazilo väčšinu demokratickej verejnosti sveta.
Uznesenie je nezladiteľné s ideou zjednotenej Európy 21. storočia a s ľudskými právami kvôli nižšie uvedeným skutočnostiam:

1. Preambula Uznesenia sformulovala nič nehovoriace, zvučné ciele, ktoré pripomínajú medzištátne vzťahy východnej a strednej Európy v komunistických desaťročiach, ako napr. „snahu o rozvoj dobrých susedských vzťahov s Maďarskou republikou”. Medzi deklarovanou snahou a činmi je jednak neprekonateľná priepasť, na druhej strane čestné by bolo to, keby sa snažili o dobré (susedské) vzťahy Maďarov a Slovákov, vrátane viac ako 600.000 Maďarov, žijúcich na Slovensku.

2. Prvý bod Uznesenia konštatuje, že tzv. Benešove dekréty a ďalšie jeho doplnkové zákony na zbavenie práv (menšín) (spoločne ďalej: Benešove dekréty) boli prijaté na základe medzinárodného práva prezentovaného na konferencii veľmocí v Postupime. Toto konštatovanie zodpovedá skutočnosti v tom, že postupimská konferencia zaradením otázky vysídlenia Nemcov na program konferencie oživila princíp kolektívnej viny, ktorý už raz v II. svetovej vojne prepadol. Postupimská konferencia však nemala právomoc rozhodovať o medzinárodnej právnej kvalifikácii. Poznamenajme, ani nerozhodla. Nepotrebuje zvláštne dokazovanie ani to, že kolektívna vina sa ani od tých čias nestala všeobecne prijatým právnym princípom, resp. medzinárodné právo tento princíp vyslovene odmieta. Samotné inkriminované Uznesenie – s evidentnou snahou zavádzať verejnosť – následne slovami odsudzuje princíp kolektívnej viny. Kolektívnu vinu, ktorá v rokoch 1944-1948 celkom presiakla (česko)slovenskú politiku voči nemeckej a maďarskej národnostnej menšine, a slovenská politika v určitom zmysle – krčovitým pridržiavaním sa k Benešovým dekrétom – aj dnes je charakterizovaná schvaľovaním princípu kolektívnej viny.
Celkom zjavne je viditeľná snaha o zavádzanie vo výroku 2. bodu Uznesenia, že výsledkom Benešových dekrétov nebola diskriminačná prax. Týmto totiž NR SR uznáva, že Benešove dekréty teoreticky boli diskriminačné, na druhej strane popiera všetko ponižovanie a utrpenie, ktoré dotknuté osoby museli vytrpieť len preto, lebo sa predtým hlásili za Maďarov alebo Nemcov. Historické fakty však nemôžu byť zakamuflovať ani šikovnou diplomaciou a nemusíme zdôrazňovať ani to, o akú chúlostivú oblasť ide a k akým nesprávnym asociáciám to môže viesť. Počas opatrení, predpísaných Benešovými dekrétmi do okruhu subjektov sa väčšinou dostali osoby, ktoré boli označené prívlastkom „štátne nespoľahlivé”. A z hľadiska štátu nespoľahlivými boli predovšetkým osoby nemeckej a maďarskej národnosti. Viacero dekrétov je ukážkovým príkladom diskriminácie už vo svojom názve, nakoľko ako subjektov nariadení daného dekrétu označuje Nemcov a Maďarov (13 z celkom 98 dekrétov).

Bez nároku na úplnosť – na potvrdenie nepopierateľných faktov – uvádzame niekoľko údajov:
• (Česko)slovenské orgány na základe Benešovho dekrétu č. 88/1945, odvolávajúc sa na verejné práce deportovali do Čiech (vrátane starých, chorých, ďalej tehotných žien a študentov), pri použití vojenských a policajných síl, na dve etapy – podľa ich vlastnej štatistiky – 9247, resp. 41.666 Maďarov (podľa maďarskej štatistiky deportácie sa dotkli asi 80.000 Maďarov). Priznaným cieľom bola ich výmena za slovanských ľudí, teda zmena etnickej mapy Slovenska. (Tento cieľ podporuje aj Dekrét č. 28/194, platný len pre české oblasti štátu, ktorý už v názve hovorí „o dosídlení poľnohospodárskej pôdy Nemcov, Maďarov a iných nepriateľov štátu českými, slovenskými a inými slovanskými roľníkmi”), resp. skutočnosť, že na Slovensko sa mohla vrátiť po rokoch len časť vysídlených, väčšinou nie do pôvodného, vlastného domu. Poznamenávame, že v čase vysídlenia Maďari žijúci na Slovensku (obdobne aj vysídlení) už neboli štátnymi občanmi Slovenska, lebo boli kolektívne zbavení občianstva (na základe Benešovno dekrétu č. 33/1945);
• Na základe Benešovho dekrétu č. 108/1945, resp. Nariadenia SNR č, 64 a 104. z roka 1945 – keďže už bol skôr vydaný Benešov dekrét č. 5/1945. o národnej správe majetku (napr. SNR – v dôsledku odlišného posudzovania získavania majetku v čase fašistického slovenského štátu a Česko-moravského protektorátu v rokoch od 1939 do 1944 - ani nedovolila tento dekrét uplatňovať na území Slovenska, namiesto toho vytvorila svoj vlastný zdroj práva so zhodným obsahom: Nariadenie č. 50 z roka 1945) – bol skonfiškovaný majetok všetkých Maďarov žijúcich na Slovensku, či išlo o majetok súkromných osôb, politických strán, združení alebo iných organizácií. Na základe Nariadenia SNR 4/1945 skonfiškovali napr. Maďarom (a v menšom počte Nemcom) 595.222 ha pôdy, (z toho 300.000 ha lesov), čo znamená 73.304 prípadov a 293 obcí s obyvateľmi maďarskej národnosti! Samozrejme tieto majetky vo väčšine prípadov nikdy neboli vrátené oprávneným majiteľom.
• Zatvorili maďarské školy – takmer bez výnimky. O tomto zatvorení, mimochodom rozhodol už oveľa skôr pred Benešom, ešte dňa 6. septembra 1944 vedúci orgán hnutia, nazývaného slovenským národným povstaním, ktorý niesol takisto názov Slovenská národná rada (Nariadenie SNR č. 6 z roku 1944.) Samozrejme jurisdikcia (Česko)slovenska vtedy ešte nepokrývala územný pás dnešného južného Slovenska, južnú časť bývalého severného Uhorska, časť kde obyvateľstvo bolo tvorené v 90%-nej väčšine obyvateľmi maďarskej národnosti, a ktoré bolo v roku 1938 mierovou cestou, I. viedenskou arbitrážou (z poverenia štyroch veľmocí - Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Talianska - rozhodnutím nemecko-talianskeho arbitrážneho súdu) vrátené Maďarsku. Toto však (ani) vtedy nikomu nevadilo.
• Maďarov (a Nemcov) odstránili zo štátnych a iných verejných úradov, čo viac, fakticky zakazovali aj ich súkromné zamestnávanie ako štátne nespoľahlivých osôb (Nariadenie č. 69. a 99. z roku 1945.). Zamestnávať ako sudcov, advokátov a notárov bolo možné len národne a politicky spoľahlivé osoby so slovanskou národnosťou (Nariadenie SNR č. 82 z roka 1945.).

A mohli by sme dlho pokračovať, veď opatrenia na odňatie práv sa neskončili ani po voľbách do Dočasnej Národnej rady, ba ešte sa stupňovali Túto skutočnosť teba pripomenúť preto, lebo Dočasná Národná rada Ústavným zákonom č. 57/1946, zachovaním pôvodnej platnosti povýšila Benešove dekréty na zákony, napriek tomu, ze na to nemala mandát, veď nebola voleným, ale vymenovaným orgánom.
Parlamentné voľby sa uskutočnílí 26. mája, ale Maďari a Nemci nemali ani aktívne, ani pasívne volebné právo.
Na skutočnú hybnú silu poukazuje bod č. 3 Uznesenia, keď zakotvuje, že právne a majetkové vzťahy, ktoré vznikli v dôsledku Benešových dekrétov (vrátane rozhodnutí československých úradných orgánov a nariadení SNR), sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné.

Právna zásada:

Vnímajúc Benešove dekréty ako medzinárodný právny problém odborná literatúra zvyčajne zdôrazňuje, že tieto dekréty by cez ochrannú sieť dnešnej sústavy ochrany ľudských práv neprešli. Zároveň však konštatujú, že medzinárodné právo neuznáva spätnú platnosť. Toto však nemôžeme takto jednoznačne vyhlásiť, lebo práve medzinárodné právo prelomilo túto zásadu v súvislosti s vojnovými zločinmi a zločinmi proti ľudskosti (dnešnou terminológiou zločinmi proti ľudstvu) a tieto rozhodnutia protirečia aj niektorým mimoriadne dôležitým medzinárodným zdrojom práva, ktoré boli v platnosti už v čase uplatňovania Benešových dekrétov.

Benešove dekréty protirečia nasledovným dokumentom
• Základnému dokumentu OSN ( v čase vydania väčšiny Benešových dekrétov ešte nebol v platnosti, ale v čase ich uplatňovania, aplikácie už áno), protirečí čl. 1. ods. (3), nakoľko tento článok všeobecne – aj pre Slovensko ako člena OSN – predpisuje podporu dodržiavania ľudských práv bez diskriminácie;
Pripomíname, že ale 107. čl. Charty OSN hovorí: Charta sa netýká medzištátnych aktov v dobe druhej svetovej vojny, resp. proti nim nič nenamieta, ale toto vlastné obmedzenie zrejme sa nevzťahuje na porušenie ľudských práv po druhej svetovej vojne.
• s IV. Haagskou dohodou o Pravidlách zákonov a zvyklostí pozemnej vojny z 18. októbra 1907: tato Haagska dohoda hovoriac o pravidlách zákonov a obyčajov vedenia pozemnej vojny – zakazuje použitie kolektivnej viny (zodpovednosti): podľa čl. 50: „Celú populaciu nie je možné postihnúť peňažnou pokutou alebo iným druhom trestu kvôli činom jednotlivcov, kvôli ktorým celú populaciu jednotne nie je možné brať na zodpovednosť.“
• Štatútu Medzinárodného trestného súdu: deportácie alebo násilné presídlenie obyvateľstva sú zakázané od čias norimberského procesu Štatútom vtedy založeného Medzinárodného vojenského súdu a následne Štatútom Medzinárodného trestného súdu (Rím, 1998), čl. 7. ods. 1 písm. d). Naviac k tomu Dočasná Národná rada Československa v roku 1946 zákonom č. 115 vylúčila trestnoprávnu zodpovednosť tých previnilcov, ktorí sa v období od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945 dopustili vojnových zločinov a zločinov proti ľudstvu na úkor Maďarov. Títo vojnoví zločinci prežili svoj život slobodne, a keď ešte žijú, chodia medzi nami pod zákonnou ochranou, že „odplatili za činy okupantov alebo ich pomáhačov”.
• Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach: dekréty protirečia čl. 2 ods. (1)-(2), najmä tej povinnosti, predpísanej národným zákonodarstvam, aby zabezpečili ľudské práva uznané v Pakte, a v prípade ich porušenia zabezpečili účinnú právnu nápravu, resp. zabezpečili čl. 27 a tým predpisy, ktoré zabezpečujú práva etnických menšín;
• Európskej dohode pre ľudské práva; protirečia právu na účinnú právnu nápravu podľa čl. 13 Európskej dohody pre ľudské práva, resp. protirečia článku 1. Fakultatívneho protokolu/zápisnice č. 1 v súvislosti s konfiškáciou majetkov, nakoľko tento Protokol chráni právo k vlastníctvu a toto vlastníctvo ani dnes nepatrí oprávneným majiteľom, resp. ich potomkom. Prípadové právo Štrasbourského súdu v prípade zoštátnenia (v prípade Benešových dekrétov) určuje šesťmesačnú lehotu, dokedy treba požiadať o právnu ochranu cestou súdu. Táto prax je sporná, ale inkriminované uznesenie NR SR č. 1487 z roka 2007, ktoré potvrdilo porušenie práv, podľa nášho stanoviska každopádne do 20. marca 2008 otvára cestu k právnej náprave, ktorú zaručuje Európska dohoda pre ľudské práva.
Podčiarkujeme, že vylúčenie premlčania vlastníckych nárokov môže riešenie maximálne len oddialiť.
• Maastrichtskej zmluve o založení Európskej únie – doplnenej Amsterdamskou zmluvou – čl. 6 (F) ods. (1)-(2) uvedenej zmluvy. Podľa čl. 6 (F) ods. (1)-(2) Maastrichtskej zmluvy „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva spoločenstva.”. Týmto je Benešovými dekrétmi a Uznesením NR SR porušená aj Zmluva o únii.

Druhý argument na strane apolegetikov je ten, že toto je už právna história, na základe dekrétov nevznikajú nové právne vzťahy. Keď dostávame odpoveď, že Benešove dekréty sa už nepoužívajú, je na mieste otázka: ako to je s tými, ktorí uviazli v Čechách, s vysídlenými, s deťmi, ktoré dlhé roky postrádali vyučovanie v materinskom jazyku, s neuskutočnením reštitúcie, ktorá by napravila konfiškáciu majetku, ako to je s vysvetľovaním práva, ktoré na zbavenie práv menšín v rokoch 1945-1948 dodnes hľadí ako na nemenné a ako to je s rozsudkami, ktoré majetkové odškodnenie zamietajú. Ako je možné v európskej krajine, že páchatelia vojnových zločinov a zločinov proti ľudstvu sú oslobodení spod potrestania? Tieto hanebné opatrenia dodnes žijú a pôsobia. Je síce možné, že nie vždy v tzv. platných zbierkach zákonov, ale v listoch vlastníctva, v evidencii združení alebo spoločností a v kolektívnom vedomí Maďarov určite a potvrdenie týchto opatrení vyjadruje to, ako sa správa dnešné Slovensko k maďarskej národnej menšine a akú budúcnosť im praje (napr. pri používaní mien, pozitívnej rozpočtovej diskriminácií obcí v horských oblastiach, pri používaní jazyka v úradných konaniach atď.)
Treba zdôrazniť, že napriek všetkým úsiliám a snahám Slovákov – Benešove dekréty nie sú súčasťou mierového systému, ale diabolským dielom národného štátu na likvidáciu menšín, ktoré odpradávna žili tu. Viac ako 60 rokov po skončení 2. svetovej vojny neexistujú víťazi a porazení, len porušovatelia práv a obete – teda ľudia.

Na základe vyššie uvedených: My občania Európskej únie, resp. demokrati krajín, ktoré nie sú členskými štátmi Únie,

obraciame sa na Parlament Európskej únie

s toutou Petíciou

kvôli perzekúcii občanov maďarskej a nemeckej národnosti bývalej Československej republiky v rokoch 1945-1948 a aj kvôli dnes platnej právnej praxi
v súvislosti s touto skutočnosťou

Žiadame, aby Parlament zaradil do svojho programu rokovania otázku Benešových dekrétov a ďalších zákonov a rozhodnutí prijatých Slovenskou národnou radou a ďalšími (česko)slovenskými orgánmi v predmetnom období, ktoré hrubo diskriminovali maďarskú a nemeckú národnostnú menšinu. Žiadame, aby bol preskúmaný ich súlad (harmonizácia) s právnym systémom Európskej únie.
Podpísaní, na základe spravodlivosti a ochrany ľudských práv žiadame morálne a finančné odškodnenie pre občanov maďarskej a nemeckej národnosti Slovenska (časť bývalej Československej republiky) za ich perzekúciu v rokoch 1945-1948, účinné zmiernenie následkov ľudských strát, fyzického utrpenia a materiálnych škôd, ktoré v uvedenom období utrpeli tak menšinové spoločenské organizácie (ktoré hrali v živote menšín významnú úlohu) vrátane”spolkov”a cirkví, ako aj podnikatelia a súkromné osoby. Zároveň svojimi podpismi podporujeme ideu maďarsko-slovenského zmierenia a tiež všetky hnutia a občianske združenia (napr. Petíciu Občianskeho združenia Never Again a pridružených občianskych organizácií na Slovensku), ktoré sa ozvali proti ďalšiemu prežívaniu a legitimácii porušovania práva.
Žiadame, aby Parlament uznesením vyzval Slovensko, aby cestou deregulácie zrušil platnosť inkriminovaných, stále platných zákonov – vrátane zákona, ktorý vylučuje odškodnenie za protiprávne činy pred 25. februárom 1948. Ďalej aby sa ospravedlnili Maďarom žijúcim na Slovensku za právnu prax v dôsledku týchto, resp. už neplatných zákonných predpisov a za Slovenskom (časť bývalej Československej republiky), resp. bývalou Československou republikou spáchané činy, resp. aby Maďarom a Nemcom žijúcim na Slovensku zaplatili spravodlivé odškodnenie za konfiškáciu ich majetku a ich psychické utrpenie. Ďalej žiadame, aby Slovensko bralo na zodpovednosť svojich ešte žijúcich občanov, ktorí sa dopustili predmetných zločinov proti ľudstvu.
Žiadame, aby v prípade neadekvátnej odpovedi, resp. v prípade slovenskej reakcie za účelom udržania masového porušovania ľudských práv Parlament inicioval u Rady Európskej únie začatie konania pre porušenie čl. 6 ods. 1 Maastrichtskej zmluvy (podľa čl. 7 Maastrichtskej zmluvy) a v konečnom dôsledku dočasné prerušenie/zastavenie členských práv Slovenska v Európskej únii.

Obsah petície poznám, a svoj súhlas potvrdzujem podpísaním petície: